Práve minulý týždeň nadišiel ten vzácny moment, kedy sme po 1,5 roku písania poslali Neznáme príbehy úspešných značiek do tlače. Hurá!

Knižku nám tlačí DIW print, pretože: 1. nám vyrobili už aj karty Neuromarketing v praxi (boli prenádherné), 2. majú vynikajúci servis, 3. superširokú ponuku. S pokojným svedomím ich odporúčam hocikomu, kto si chce dať vytlačiť knihy, časopisy, letáky, vizitky, samolepky, kalendáre, tašky, krabičky, hocičo na papier. #reklama

—

A spolu s tým všetkým sme tiež spustili fundraisingovú kampaň na Startlabe, kde sme hneď v prvý deň nazbierali želanú čiastku, 3000 eur. Veľmi pekne ďakujem všetkým, veľa to pre mňa znamená, mnoho kameňov mi zo srdca popadalo.

Málokto totiž vie, že toto je moja druhá crowdfundingová kampaň v živote… A tá prvá sa stala úplným prepadákom.

Bolo to už pred 11 rokmi, v 2012, pojem „crowdfunding“, zbieranie peňazí od fanúšikov, tu málokto poznal.

A tak roky predtým, ako vôbec existoval nejaký Startlab, ako mohli našinci podporiť nádejné projekty, sa mladý startupista Filip rozhodol zbierať peniaze v zahraničí.

Od roku 2009 sme totiž vyrábali vlastnú počítačovú hru Tunnelers (ľudia si už vtedy mysleli, že bude z prostredia slovenskej politiky), v ktorej jazdíte malým tančíkom v podzemí, vŕtate tunely a strieľate do iných tančíkov.

Boli sme veľkí fanúšikovia počítačových hier, tak sme si chceli vytvoriť vlastnú.

Aj keď sme mali veľa zápalu, presne toľko skúseností s marketingom takéhoto projektu nám chýbalo.

Už vtedy som totiž žil v naivnom presvedčení, že content je king.

Že stačí urobiť krásnu hodnotnú hru a ľudia si o nej sami budú rozprávať, budú si ju preposielať, že si ju Slováci od Slovákov kúpia.

Číselne vyjadrené, náš rozpočet na komunikáciu bol tak 1 – 2 % z celkových výrobných nákladov. 😊

No a my sme sa za tie 2 % rozhodli urobiť kampaň na americkom Kickstarteri (ktorý neskôr odkopírovali crowdfunding stránky všade po svete), pravdepodobne ako prví Slováci v histórii. To boli časy, kedy bol prístupný iba americkým tvorcom, preto sme museli týždne hľadať dobrovoľníka, na ktorého by to bolo celé napísané, a ktorému by sme verili, že nám v prípade megaúspechu neprestane dvíhať telefón. 😊

Zobrali sme teda tých svojich pár tisíc eur a len tesne tesne nám to vyšlo akurát na to, že sme za to dokázali natočiť jedno promo video k hre. (Dnes také budeme učiť a ukazovať v Tvorcovskej komunite za 10 eur mesačne. Sila, ako doba, technológie a možnosti pokročili.)

Aj sme sa hanbili vystupovať na kamere, aj sme si mysleli, že ľudia hru skôr podporia, keď tam dáme dievčatá.

Nuž, moja milovaná manželka sa obetovala, nahovorila dve spolužiačky zo školy a išlo sa na to. Scenár sme si pripravovali a odsúhlasovali celé týždne. Potom sme celý deň nahrávali, hotový filmový štáb, zvukár si odskočil z natáčania Bez servítky. Potom sa to ďalšie týždne strihalo a pripomienkovalo. No a výsledkom bolo video, ktoré trvalo 2 minúty a 9 sekúnd. 😊