Nečítajte len o príbehoch druhých biznisov, rozbehnite si svoj vlastný! Stačí správny nápad, všetko ostatné si vyklikáte cez e-shop systém Shoptet, vrátane platobnej brány. Používa ho už viac ako 36 000 e-shopárov, taká masa sa predsa nemôže mýliť. Presvedčte sa sami, na 30 dní si ho môžete vyskúšať zdarma. #reklama

—

Len zriedka dostanete nápad na skvelý biznis ako na striebornom podnose.

Omnoho častejšie ho nájdete v netradičných, pokojne aj trápnych situáciách.

Frank McNamara bol šéf pôžičkovej firmy, ktorý v 1949 pozval svojich kolegov na obed. Chcel vyriešiť prípad klienta, ktorý si požičal, ale nebol schopný splácať.

Keď však došlo na platenie, McNamara zistil, že si zabudol peňaženku v druhom obleku a nemal čím zaplatiť. Tomu sa hovorí karma! 🙂

Aj keď ho v tej reštaurácii poznali a ponúkli mu, nech zaplatí neskôr, aj keď zavolal manželke a tá mu priniesla peniaze, aj tak sa cítil veľmi ponížený.

A tam niekde sa zaprisahal, že sa to už nikdy nestane.

Nuž, a verte či nie, práve z tohto trápneho okamihu sa zrodila myšlienka, ktorá odštartovala celý nový segment: „Prečo by fyzické peniaze mali ľudí limitovať v tom, čo si môžu kúpiť, keď si to môžu dovoliť? Čo keby sme pre nich vytvorili univerzálnu kartu, ktorou budú môcť zaplatiť vo viacerých predajniach?“

A tak založil Diners Club, prvú kreditnú kartu na svete.

Rozhodli sa zacieliť ju na obchodníkov, ktorí často jedávali v rozličných reštauráciách, a teda by sa im takáto náhrada peňazí hodila. Za službu im účtovali ročný poplatok 3 doláre, teda približne 50 USD na dnešné, aby aspoň sčasti limitovali nábor špekulantov a neplatičov, s tými mali skúseností dostatok.

Reštauráciám dali 100 % istotu, že nebudú mať žiadnych neplatičov, stačilo raz za 2 týždne poslať faktúru. Všetko riziko na seba preberal Diners Club, ktorý si za takúto službu pýtal od nich 7 % z obratu.

Celé to bol jeden veľký test. 

Nikto nevedel, ako to dopadne, preto aj prvých 200 kariet, ktoré všetky rozdali svojim kamarátom, bolo vytlačených na kartóne. Na ňom bolo zozadu vypísaných 27 reštaurácií, ktoré sa do toho zapojili.

A 8. februára 1950 sa McNamara víťazoslávne vrátil do tej osudovej reštaurácie, v ktorej si predtým zabudol tú peňaženku, a zaplatil svojím kúskom kartónu. Vo svete financií sa tomuto momentu hovorí „Prvá večera“ (First supper).

Aj keď pôvodný nápad bol vymyslieť kartu, ktorou by sa dalo platiť v reštauráciách (preto aj ten názov „diners“ – stravníci), veľmi rýchlo nabrali pod svoje krídla aj autopožičovne, hotely či kvetinárstva.

Kreditky tiež posielali slávnym a bohatým ľuďom zadarmo, aby zvýšili ich atraktivitu. 

A, samozrejme, inzerovali. Veľa inzerovali.

Do konca roka 1950 získali 20 000 členov, v 1951 ich počet zdvojnásobili. A keď v 60. rokoch zaviedli prvé plastové karty, už používateľov počítali v miliónoch.

Konkurenčným bankám trvalo 8 rokov, kým prišli s konkurenčnými produktami American Express a BankAmericard (tá sa v roku 1974 premenovala na VISA), MasterCardu dokonca 17. Vidíte, už vtedy to bol spomalený konzervatívny segment.

No a dnes?

Dnes sú z toho trapasu so zabudnutou peňaženkou biznisy s hodnotou vysokých stoviek miliárd dolárov.

Pripomína mi to celé aj jeden iný úsmevný moment. Deň, kedy detské Spievankovo porazilo slovenského kráľa rapu Rytmusa. Aj tento moment definoval všetkými prehliadaný, prachom zapadnutý žáner hudby.