Smutný príklad, efektívny trik: Ako dokážete naverbovať milióny ľudí do armády?

Toto je jeden z marketingových newsletterov, aké pravidelne 2x týždenne zasielam.

Ak sa vám páči, prihláste sa na odber a budem ich posielať aj vám. ❤️

Bola chladná noc, 13. marca 1964, 3.15 h ráno.

Barmanka Catherine Genovese zatvorila svoj podnik v New Yorku a išla po nočnej domov. Zaparkovala len 30 metrov od dverí svojho domu. Kúsok, ale stále dosť na to, aby k nej zozadu priskočil Winston Moseley, otec troch detí a sériový vrah, ktorý neznášal ženy.

Catherine utekala a kričala o pomoc, ale Moseley ju chytil a bodol 2x do chrbta. Jeden zo susedov výkrik počul a keď zakričal, nech ju nechá tak, Moseley utiekol.

O pár týždňov neskôr o vražde písal na titulnej stránke ešte aj New York Times a stala sa inšpiráciou pre množstvo vedeckých štúdií.

Nie že by to nebolo smutné, ale len v roku 1963 v meste zabili ďalších 547 ľudí a nepísalo sa o drvivej väčšine z nich.

Tak čím bol tento prípad unikátny?

No lebo ten akt samotný, výkriky a prosby o pomoc počulo približne tucet susedov, ale nikto nepomohol. Našli sa dvaja, ktorí zavolali na políciu, ale tá tomu nedala patričnú dôležitosť (v tom čase ešte tiesňová linka 911 neexistovala).

Všetci sa spoliehali, že to urobí niekto iný. Prípadne, že len mladý párik si vyznáva lásku, alebo rozkokošení študenti sa vracajú z krčmy, alebo nejakí opilci sa hádajú.

Skrátka, nikto nechodil, a tak sa Moseley pokojne vrátil, ženu znova bodol, znásilnil a okradol.

Sanitka a prvá pomoc prišla až o hodinu neskôr, o 4.15 h. Genovese zomrela pri prevoze do nemocnice.

Odborne sa tomuto javu vraví efekt prizerajúceho a zjednodušene povedané znamená, že vám skôr pomôžu v tmavej opustenej uličke ako na veľkom námestí plnom ľudí (veď on je isto len opitý, čo sa tu váľa, ožran jeden!).

Catherine nikto nepomohol, nie preto, že by bolo málo svedkov, ale práve preto, že bolo tak veľa svedkov.

Odborníci preto radia, aby ste pri verejných výzvach boli vždy adresní. Lebo keď nebudete, tak sa všetci budú spoliehať na druhých. Ako keď sa v skupine nedohodnete, kto si zoberie tú úlohu na zodpovednosť, a tým pádom ju neurobí nikto. 😊

Napríklad počas Prvej svetovej vojny, keď zúfalo chýbali britskej armáde vojaci, vtedajší minister vojny Lord Kitchener na vás priamo pozeral, ukazoval prstom a vravel „Tvoja krajina ťa potrebuje.“

Bol taký úspešný, že o 25 rokov neskôr ten istý plagát začali používať aj v USA, keď regrutovali do bojov počas Druhej svetovej vojny. Isto ste už videli obrázok strýčka Sama ako hovorí „I want you to join army“.

Vidíte, tomu sa vraví personalizácia v masovej komunikácii.

Prepošlite, prosím, tento tip, ak poznáte niekoho pracujúceho v neziskovej organizácii. Nech sa vo svojich reklamných kampaniach nesnažia zachrániť hladomor v celej Afrike. Je totiž veľmi pravdepodobné, že to na tých možných darcov bude pôsobiť ako príliš veľká a ťažko dosiahnuteľná vec. Ale pravidelnými príspevkami zmeniť život jednému z osudom ťažko skúšaných detí je dosiahnuteľné ľahko.

No, a aby ste ani vy nevyšli naprázdno, mám pre vás hneď tri odporúčania:

1. Ak sa vám tento tip páčil, potom vedzte, že kurz Neuromarketing v praxi budete milovať. Je nabitý toľkými skvelými príkladmi, že tento efekt prizerajúceho sa kvôli rozsahu do neho ani nezmestil.

2. Už zajtra (utorok) na Marketing Rulezz vystúpi Richard Shotton. Je to veľký sympaťák a jeden z mojich zdrojov neuromarketingových inšpirácií. Keď by aj na tej akcii nebolo 20+ ďalších prednášok, už len kvôli nemu sa tam oplatí kúpiť si livestream sledovanie (97 Eur + DPH). Veď čo je lepšie ako investícia do seba samého?

3. Keď niekoho nabudúce uvidíte ležať na rušnej ulici, nespoliehajte sa na ostatných. Pomôžte. 👍

Pekný deň.

Filip

ODPORÚČAME VÁM: 

Toto bol jeden z marketingových newsletterov, aké pravidelne 2x týždenne zasielam.

Ak sa vám páčil, prihláste sa na odber a budem ich posielať aj vám. ❤️