Viete, aký príbeh sa vám bude najlepšie čítať? Ten váš vlastný predsa!  

Vy si ho napíšte, my v Engerio ho rozšírime miliónom Slovákov. #reklama

—–

Milí páni, dám vám priateľskú radu: nikdy, NIKDY nepodceňujte silu odhodlanej ženy.

Milé dámy, aj pre vás mám radu: nikdy, NIKDY nepodceňujte to, čo dokážete.

Často vnímam v rozhovoroch s nežnejším pohlavím, ako sa samo zhadzuje, nechápem prečo. A práve preto som sa rozhodol Vám dnes napísať o Rene Glickman, na obrázku.

Stavím sa, že ju nepoznáte, ale garantujem vám, že krajší príbeh odhodlania a vytrvalosti dnes neuvidíte.

Rusty (Hrdza), ako ju všetci volali, vyrastala v chudobných podmienkach. Rodičia sa o ňu takmer nestarali, nuž, bola to bitkárka, vlastný ženský gang si založila („Apačky“ si hovorili).

Jej život nabral smerovanie až v roku 1955, keď mala 20, a keď jej kamarát ukázal džudo. 

Úplne ju očarilo, keď videla, ako dokáže aj menšia a slabšia osoba poraziť väčšiu a silnejšiu len svojou šikovnosťou a zručnosťou. 

Džudo jej dávalo vnútorný pokoj, konečne sa naučila sebaovládaniu. 

V tom čase to bol ale stále pomerne neznámy šport. Škôl v meste bolo minimum a keď sa už do nejakej prihlásila, odmietali ju so slovami: „toto nie je pre baby, dievčatko“.

Ale Rusty bola vytrvalá, stále otravovala, až jej nakoniec tréner nevedel viac povedať nie. Rusty tak bola jedinou ženou medzi 40-timi chlapmi.

Moment, ktorý definoval celú jej budúcu kariéru a život potom nastal o 4 roky neskôr.

Spolu so svojím tímom sa zúčastnila na džudo súťaži, kde oficiálne nemohla súťažiť. Na prihláške totiž nemali kolónku „pohlavie“, taký mužský šport to bol.

Nuž, viete čo spravila vytrvalá Rusty?

Prsia si prelepila lepiacou páskou, vlasy si ostrihala nakrátko a zápasila v prezlečení za chlapa… a aj tak vyhrala! 🙂

Keď však prišlo na odovzdávanie cien, organizátori zistili, čo sa stalo, a medailu jej odmietli dať.

A to nemali robiť!

Tak veľmi ju tým ponížili, až sa zaprisahala, že takou hanbou by si žiadna žena nemala znova prejsť.

Otvorila si teda svoju vlastnú školu džuda a najbližších 30 rokov svojho života zasvätila svoj život boju za rovnosť pohlaví v tomto športe. Jej najväčším snom bolo, aby sa ženské džudo stalo oficiálnym športom na olympiáde (chlapi ho tam mali od 1964).

Jednou z podmienok Olympijskej komisie bolo, že každý šport na olympiáde musí mať svoje vlastné majstrovstvá sveta.

A tak sa tá istá vytrvalá bojovníčka Rusty rozhodla, že ich aj zorganizuje!

Začala vypisovať sponzorom, predávať lístky, mikiny, tričká a darčekové predmety, zobrala si hypotéku na dom, v ktorom bývala… až nakoniec, v 1980, priamo v Madison Square Garden v New Yorku, zorganizovala vôbec prvé Majstrovstvá sveta žien v džudo!

Keď jej byrokracia a Olympijská komisia začala hádzať ďalšie polienka pod kolienka, Rusty organizovala petície a vyhrážala sa súdmi.

Až nakoniec, o 8 rokov neskôr, sa jej tá vytrvalosť zas a znova vyplatila – ženské džudo sa prvýkrát objavilo na letnej olympiáde v Soule, v rámci exhibície.

O ďalšie 4 roky už bolo oficiálnym olympijským športom.

Hádajte, kto bol kapitánkou amerického národného tímu, kto ich tam vyviedol na pódium?

Napokon, v roku 2009, 50 rokov od tej jej pamätnej súťaže a len pár mesiacov pred jej odchodom z tohto sveta, jej tú medailu, ktorú právom vyhrala, ktorú jej odmietli dať, vrátili. 

Nuž, platí, že by nikto nikdy nemal podceňovať silu odhodlaných žien. Vy, milé dámy, v prvom rade.