Vidíte ostatných, ako rastú na sociálnych sieťach, ako si budujú silné osobné značky, aj vy sami by ste také chceli..,. ale neviete, čo a ako písať, aby to niekto čítal? 

Scrollujete hodiny na sociálnych sieťach a štve vás, že sami nič zmysluplné nevytvoríte?

Chcete zlepšiť svoju písomnú komunikáciu, dodať jej viac šťavy a presvedčivosti?

Tak to sa potom určite pridajte do výzvy Tvoripis s legendárnym Danielom Hevierom.

PS: Verní čitatelia tohto newslettra majú aj extra kunovský bonus, napíšte mi! 🙂

—

Vo svete husieľ by ste len ťažko hľadali zvučnejšie, prestížnejšie meno ako Antonio Stradivari.

Práve Antoniovi pripisujú kredit za vznik moderného dizajnu tohto sláčikového nástroja, aby mal krajší, ľúbeznejší zvuk. Ešte aj dnes, takmer 290 rokov od jeho smrti, existuje viac ako 650 husieľ a violončiel, ktoré sám zostrojil.

Kvalitná robota, to sa hneď pozná! 🙂

Práve vďaka tomu, akými mýtmi a legendami sú tie jeho produkty opradené, keď sa už aj nejaký kus draží, tak sa cena počíta v miliónoch dolárov.

Kvôli tým istým legendám sú mnohí profesionálni huslisti i amatérski poslucháči presvedčení, že tie stovky rokov staré hudobné nástroje znejú krajšie, lepšie, harmonickejšie.

Veď to poznáte, „staré dobré časy“, alebo „dnes už nie je nič také kvalitné ako kedysi“.

Nuž v roku 2012 sa partia výskumníkov rozhodla otestovať, čo z toho je naozaj pravda a čo len ilúzia.

Najprv našli majiteľov ochotných požičať tri kusy stovky rokov starých a veľmi drahých huslí – 2 ks od Stradivariho a 1 ks od Giuseppeho Guarneriho (tiež husliarska superstar). Ich odhadovaná cena bola okolo 10 miliónov dolárov.

K tým pridali 3 kusy nových, moderných nástrojov, tiež kvalitných, akurát tak 100x lacnejších.

Potom objednali hotelovú izbu, v ktorej stlmili svetlá, aby vytvorili prítmie.

A nakoniec tam pozvali 21 skúsených huslistov, nech si jednotlivé modely vyskúšajú a porovnajú v akomsi „slepom teste chutí“.

Na oči im dali špeciálne slnečné okuliare, aby fakt nebolo vidieť, čo chytajú do ruky, či staré alebo nové.

Opierku na bradu navoňali, aby nebolo ani cítiť „starobu“ dreva, aby neboli husle schopní rozoznať ani po čuchu.

Muzikanti mohli hrať čo len chceli, so všetkými nástrojmi, náhodne skombinovanými (raz nové, raz staré).

Tí huslisti potom po každom z testov (každý mal 10 „kôl“, v každom kole hrali na dva náhodne skombinované kusy) ohodnotil kvalitu zvuku, teda ktorý sa im najviac páčil, bol najkrajší.

No a keďže tu o tom píšem, tak vy už určite veľmi dobre tušíte, kam smerujem, ako to dopadlo: tie „stradivárky“ sa profi hudobníkom páčili najmenej.

Je jedno, aké boli drahé a že ich vyrobil slávny Antonio, spomedzi porovnávaných modelov sa ich zvuk najmenej páčil.

A naopak, najviac sa páčil kus z tej „modernej“ polovice testovaných huslí. Z tých 100x lacnejších.

Presne tak to s tou kvalitou často býva, prakticky každý deň to všetci zažívame.

Keď máte silnú značku, keď svoje produkty predávate za veľa peňazí, keď limitujete ponuku, tak vašim zákazníkom bude chutiť viac. Ich mozgy si skrátka nevedia pomôcť.

Keď neveríte, tak to choďte rozchodiť do Rakúska. Lebo veď viete, ešte aj ten vzduch tam majú akýsi čerstvejší, kvalitnejší.

A práca so značkou je len jednou z mnohých taktík, ako vám to tie obchody všetko predávajú, ako sa s vami hrajú, ako s pokusnými králikmi. Veď si pozrite najnovšie video na YouTube, prečo tak často vidíte v obchode paradajky červené, ale doma sú polozelené? 🙂